Keď cítite, že sa potrebujete pozrieť do zrkadla... Nie žeby som sa počas toho pomerne dlhého búrkového nečasu do neho nepozrela... Ale poviem pravdu, ráno len tak chvatne, aby sa nepovedalo, že som sa nestihla pozdraviť sama so sebou...
Hovorím však o inom. O zrkadle zvanej spätná väzba, ktorá je dôležitá pre každého, zvlášť pre človeka, ktorý je zodpovedný za organizáciu s 80 členmi. Najmä, ak sa nastavuje nový kurz. Paradoxné je, že nový kurz som sa snažila nastaviť už pred pol rokom... a práve preto, či možno preto spustila sa búrková metelica, ktorá dala zabrať. Zvládli sme ju na úrovni, ktorú nazývam „dospeli sme k záverom, že je všetko v poriadku“... Akurát sme o pol roka starší :-). Tu si povedia mnohí, že super... tak môžeme pokračovať.
Hmm, ale cesta je bohužiaľ zahataná spúšťou, ktorú búrka zanechala. Na ceste polámané konáre, naštrbené mosty dôvery, nezodpovedané otázky.... A nateraz negatívna hodnotiaca správa k schvaľovanej stratégii nášho územia, ktorá neznamená cestu zarúbanú, len vyvoláva otázku „Ako ďalej?“.
Takže moje vnútro je akési stále nespokojné... a nesúvisí to s neschopnosťou odpustenia tak sebe, ako i iným. V rámci pocitu zodpovednosti som urobila všetko, čo som mala i mohla... Ďalej je to vo hviezdach, ktoré za súmračných nocí a dní svietia na naše organizačné rázcestie.
I preto som si položila otázku: „Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, kto úprimne stojí pri mne v mojej zemi?“ a rozoslala do územia dotazníček, vcelku jednoduchý. A hoci odpovede prichádzajú akosi pozvoľna. Tak zrkadielko odpovedá rovnako pomaly, ale iste, niekedy i prekvapivo. Grimasy a mimiku, či dokonca tvárové gestá mi v pohľade do zrkadla prídu občas smiešne, občas bolestivé, občas užasnuté, občas chápavé. Snažím sa vziať handru s čistiacim prostriedkom a leštím a leštím... Ale niektoré zrkadlové pokrivenia a vady sa odstrániť nedajú.
Je pravda, na vlastnej ceste života zažitá, že líder nemôže očakávať vďaku, ocenenie, ani ospravedlnenie. Musí len s trpezlivosťou matky čakať, kedy sa časy vyzúria a kedy nastane ticho... No už nie to povestné - pre búrkou. Skôr ticho, v ktorom prichádzajú odpovede, poznanie a pochopenie,
- že nie každý, kto pri vás stojí Vám fandí,
- že nie každý, kto získal, má pocit, že mu naozaj bolo dané,
- že nie každý, kto sa nedokázal ozvať, nemá názor,
- že nie každý, kto má názor, je v súlade s názorom skupiny,
- že nie každý, kto kritizuje, vie poskytnúť i návrh riešenia,...
V každom prípade v tom tichu, keď sa človek na seba díva do zrkadla, nachádza novú silu pre nové smerovanie. Akurát, že je potrebné urobiť isté opatrenia najmä voči sebe samej. Ďalej viesť môžem iba tých, ktorí sú pripravení stotožniť sa s novou víziou. A vidím tu dve alternatívy, ako z toho von. (AHa)
