I preto som svoje snívanie brala skôr ako hravé predstavy, že raz budem môcť trénovať ľudí písať na písacom stroji desaťprstovou hmatovou metódou, že vyviniem novú metodiku a stovky záujemcov, či študentov som si denne premietala vo svojej hlave, počula ich údery na klávesnicu, hlas riadkovača, cítila mäkkosť stlačených klávesov J. (doba sa pohla a dnes by to bolo v mojich predstavách menej hlučné prostredníctvom klávesnice počítača J ) Presnívala som s otvorenými očami mnohé nezáživné hodiny v škole, i čas pred samotným spaním som venovala svojmu sneniu.
Musím sa priznať, že som vôbec nechcela študovať na univerzite. Vzdelanie na „vysokej“ som považovala za stratu času. A každému naokolo som tvrdila, že ak človek chce, dosiahne to, čo chce aj bez školy. Netrpezlivo som túžila zarábať, osamostatniť sa a silne sa u mňa drala do popredia potreba nebyť závislou na nikom a na ničom. Už v mladosti sa u mňa prejavovala forma neposlušnosti, či malej rebélie. Otec ma v mojich 18-tich doslova na „povraze“ dotiahol k skúškam na tzv. národohospodársku fakultu nejakej univerzity v Bratislave, aby som mohla naplniť mládežnícku ambíciu učiť iných.
Matika bola kľúčový problém, čistý prepadák... Ale v zásade to skúšobnej komisii pri pohovore až tak nevadilo. V každom prípade ich zaujala moja zručnosť rýchleho písania, ktoré som reprezentačne prejavovala ako dôsledok dennodennej dvojhodinovej tréningovej driny. A to vskutku dodnes komisii kvitujem. Vo svojej túžbe naučiť to aj iných ďatlov, som v tomto mladom veku videla ako svoje naplnenie. Ak každý bude zvládať rýchlosť písania aspoň na úrovni 300 úderov za minútu, tak sa zefektívni činnosť ekonómov, právnikov, redaktorov a tak podobne. Viem, naivná predstava spoločenskej prospešnosti. :-)
V každom prípade, v tom čase moje prsty dosahovali súťažne nameranú rýchlosť 500 úderov za minútu. Povedali mi, že ak podám odvolanie, tak budem na školu prijatá. No rebélia nepustila a môj „odpor“ k Bratislave ako ďalekému mestu, kde by som mala žiť bol silnejší, než túžba začať študovať to, čo by ma pritiahlo bližšie k svojmu snu. No dobre, priznávam, že v regióne ma držalo aj srdce :-). Jednoducho som nenastúpila :-).
Rok 1989 bol prelomový, nielen z hľadiska nežnej revolúcie, ale i z hľadiska nedostatku pracovných pozícií na trhu práce, ktorými udalosti otriasli. A tak jedinýkrát som vďaka môjmu otcovi bola prijatá na pozíciu „pisárky“. No poviete si... tá mala šťastie... Ja som však preplakala dni a noci. Hory rozpočtov a nečakane nudná práca vo mne spustili ešte väčšiu rebéliu... Jednoznačne som nebola ako správny človek na správnom mieste. Frustrácia do neba volajúca sa premietala do mojich emócií a zlosti, či to preto som dennodenne v piatky i sviatky trénovala, aby som zvyšok svojho života strávila nad hromadou ručne písaných textov. Nechala som si prepočítať, koľko strán za pridelenú odmenu mám prepísať a nuda sa stala ešte nudnejšou... Tých 8 strán denne som totiž napísala v priebehu prvej pracovnej hodiny. Ostatný čas som presedela s angličtinou v ruke. Preskočím týždne i počet koberčekov u vedúceho, ktoré prebehli medzi dennodennou nezáživnou rutinou a zázrakom, ktorý nastal...
Verte, či nie vo svojich 19-tich rokoch som sa bez pedagogickej praxe, bez odbornej praxe ocitla za učiteľskou katedrou. J A verte, či nie, učila som predovšetkým strojopis a boli to stovky študentov, ktorým som svoju zlepšenú metodiku vštepovala do ich rúk. A verte či nie, práve v tom čase som sa začala obzerať po nejakej tej vysokej škole J. A čísla v „matematike“ sa stali mojou dennou dávkou zábavy. Tých zázrakov sa i počas týchto štúdií udialo mnoho :-). O tom však možno nabudúce.
I keď som prácu učiteľky milovala, už v tom čase som bola nespokojná so stavom školstva, so systémom, v ktorom som nemohla prejavovať svoju kreativitu a tak sa prejavovalo opäť moje rebelanstvo. Asi preto som v období prepúšťania dostala do rúk kartu čierneho Petra. Spôsob, ktorým mi kartu vložili nebol príliš korektný a možno i preto som počas prázdnin dostala veľkorysú ponuku učiť ešte jeden rok. Ibaže som do úväzku dostala predmety, ktoré neboli mojou vášňou... Pochopila som, že už nie som na správnom mieste. A v danom čase som sa pokúsila otvoriť si zadné dvierka a založila vlastnú súkromnú „školu“.
Z hľadiska fungovania to bol tiež prepadák, vďaka systému prideľovania dotácií a tzv. frekventantov cez úrady práce na akreditované kurzy. Systém „známostí“ nepustil. A ja som v tomto systéme jednoducho bola bez kontaktov a teda aj bez žiakov a finančných prostriedkov. Úvery na krku, rodina, samostatné bývanie, stále neohroziteľný pocit potreby nebyť závislý...
Z hľadiska životnej skúsenosti to bol dôležitý ŽIVOTNÝ BOD ZLOMU... a ďalší „zázrak“, ktorý ma postavil do pozície vyskúšať si nechcenú závislosť cez tímovú spoluprácu. Potom ako som naplnila po 13tich rokoch svoje poslanie za katedrou sa stalo niečo neuveriteľné a mojich ďalších 13 rokov už mnohí môžete sledovať na stránkach neziskovej organizácie, na čele ktorej stojím. Znova som sa ocitla v správnom čase na správnom mieste. A čo predchádzalo tomuto zázraku? Opäť len a len moja neutíchajúca predstavivosť! A samozrejme nečakané výberové konanie, kde po prečítaní podmienok som nadobudla pocit, že toto je práca jedine a výlučne ušitá pre mňa. NO v danom čase NEBOLA... Pracovná pozícia totiž bola určená niekomu inému. Človeku, ktorý mal známosti, hoci nemal predpoklady, ani skúsenosti, ani prax.
Ešte rok tak trvalo, kým si zázračnosť urobila poriadok :-) a ja som sa ocitla na správnom mieste v správnom čase...A priznávam, že i vďaka správnym ľuďom, ktorí ma naučili pohybovať sa vo svete lídrov, pretože boli ako lídri v danom čase tiež na svojich správnych miestach. :-)
Moje predstavy sú dosť živé a dosť snivo odvážne, často vo mne vyvolávajú záchvaty smiechu... Nechcite vedieť, čo nosím aktuálne v hlave :-) :-) .... A ak Vám vážení niekto hovorí, aby ste prestali snívať, ja hovorím – nerobte to! Snívať však nestačí, musíte ísť do akcie. (AHa)
P.S. Dnes už samozrejme mám aj kontakty :-)..., ktoré však nijako nezneužívam, hoci môj manžel tvrdí, že by som sa mala z toho SNA zobudiť a všetky zozbierané kontakty konečne využiť vo svoj prospech... Čo myslíte, mala by som?
