Ešte jedno nedotiahneme do konca, už je tu ďalšia výzva pre spracovanie podkladov/žiadostí... Hodiny a hodiny som sama v strategickej pohotovosti v pomerne veľkých priestoroch a i počas víkendov myslím na svoju komunitu..., ktorá nateraz akosi stíchla. A hlavou mi neustále prelieta...Čo vlastne mám z toho JA?? Prečo to všetko robím?

My ľudia sme ego(JA)isti... to je známy ekonomický fakt.  V tomto kontexte by preto pravdepodobne takto uvažoval bežný pracovník, ktorý by nemal dlhodobo, či pravidelne  zaplatené za svoju prácu. Takto reagujú ľudia, ktorí vyhodnotia situáciu, že musia urobiť niečo navyše (pre rodinu, pre zamestnávateľa, pre spoločnosť) a za to navyše by nedostali adekvátnu protihodnotu. Tieto otázky ste iste začuli i Vy. Sú to dokonca možno Vaše vlastné slová, ktoré občas vyslovíte nahlas.

ALE TAKTO NEUVAŽUJE a ani nemôže uvažovať LÍDER a KOORDINÁTOR. TAKTO NEUVAŽUJE ANI TEN,  kto  je súčasťou tímu, či kolektívu, hoc i malej skupiny, ktorá má spoločný cieľ. A je úplne jedno, či je sa jedná o šport, rodinu, kultúru, zdravotníctvo, školstvo, vidiek, biznis... Mnohí z nás musíme neraz prekonať samých seba a takpovediac ťahať nadčasy, usmievať sa, čakať  na svoju oneskorenú odmenu za vykonanú prácu, často i zaťať zuby a stotožniť sa s aktuálnym spoločenským systémom.

Ale ak budem kolegiálna a zamyslím sa všeobecne i nad súčasným dianím, čo z toho majú naše zdravotné sestry,  učitelia, ktorí štrajkujú a sú ochotní vzdať sa na čas svojho príjmu, či prísť o všetko, o pracovné miesto, o pohodlie,... a čo živnostníci, ktorí týždne, mesiace a niektorí optimisti i roky čakajú na svoju odmenu za urobenú robotu... A čo tí ďalší, kde radím i dôchodcov. Veď tu i oni majú nejaké práva. Ibaže  ich nie je dostatočne počuť alebo už nevládzu kričať, lebo boli zastrašení, zmanipulovaní, lebo ich je len ZOPÁR (desiatok, stoviek, TISÍCOV...)...

NAOZAJ MUSIA ísť do štrajku? NAOZJ MUSIA kričať? Naozaj MUSIA upozorňovať? Naozaj MUSIA obetovať svoj čas vo vzťahu k rodine??? Nie, vážení, oni nemusia. ONI TO CHCÚ, pretože to nie sú bežní ľudia. Pretože vidia za tým svojim naviac úkonom, naviac prácou, či naviac úsmevom niečo zmysluplnejšie, niečo čo prináša celkový obraz, niečo čo oni už vidia, kým iní ešte nie.

Títo ľudia totiž vidia za roh, oni vidia viac ako tí ostatní. Nie preto, že majú kvalitnejší zdroj informácií oproti iným. To preto, že životnými skúsenosťami, svojou odbornosťou a osobným hodnotovým postojom získali nadhľad. Oni  vedia, že ich rolou síce je byť učiteľ, je byť sestričkou, je byť ochranárom, stavbárom... ale vedia, že oveľa dôležitejšie než rola je CIEĽ, ich vízia, naša vízia ako to má v spoločnosti vyzerať.  CIEĽ je v istých momentoch totiž dôležitejší ako ROLA.  A vlastne takto môžeme zadefinovať 2. zákon tímovej práce.

A teda čo z toho mám vlastne JA?

No predsa prospech z celkového obrazu, ktorý keď nastane... bude hodnotovo zaujímavý pre všetkých a v (NE)konečnom dôsledku i pre mňa... A samozrejme v mojej oblasti je tým najdôležitejším cieľom naplniť víziu, ktorú naša MAS LEV prijala za svoju. (AHa)

P.S.: Kto nepostrehol aký je ten prvý zákon tímovej práce, prečítajte si predchádzajúci príspevok s názvom „Osobná vízia a zákony tímovej práce“.