Vytlačiť
Kategória: Blog
Návštevy: 12040

Vraj je vedecky preukázané, že január je najviac depresívny mesiac. Nie, nie... nemám žiadnu depku. Našťastie! Naopak, som kreatívna ako nikdy predtým. Tvorba je totiž základnou zložkou mojej osobnosti. Aj keď som si v detstve nikdy nemyslela, že mám nejaký ten talent, či zručnosť, ktorá ma posunie do iného sveta, než toho, ktorý som študovala. Ekonomické odbory, ktoré ma sprevádzali počas veľkej časti môjho života, mali od podstaty tvorivosti pomerne ďaleko. Presnosť čísiel hrala rolu. Formálna štylizácia písomnosti podľa noriem ma chcela uzatvoriť do sveta nudy. Ale neuveriteľná schopnosť, ktorú som v sebe objavila, bola prepojiť takýto „pre mnohých nudný“ svet so svetom kreativity. Kreativita sa u mňa prejavuje cez písomný prejav. Iste ste si mnohí všimli, že píšem dlhé statusy, dlhé e-maily, dlhé texty... jedných tým fascinujem, iných hnevám, že nemajú čas čítať :-)... A aj tak píšem,... najmä pre radosť, pre očistenie svojej duše, pre vypustenie slov a myšlienok smerom k iným. Tak ako teraz.

Zamýšľam sa v tejto chvíli nad rokom, ktorý uplynul a svetom, v ktorom som sa práve vďaka tomu ocitla. Môžem to nazvať uviaznutý svet masiek. Už presne rok je odvtedy, čo sa už už  mali rozdávať štatúty pre verejno-súkromné partnerstvá pracujúce na princípoch prístupu LEADER/CLLD (komunitou vedený miestny rozvoj)...Pre menej zainteresovaných štatút znamená udelenie milosti nášho štátu prejavenú formou pridelených zdrojov (fondov EÚ) na realizáciu stratégie. Finančné zdroje tak očakáva celé Slovensko, ale len malá časť ju získa. Nie, nebudú všetci tí najlepší, ani tí, ktorí to najviac potrebujú a nebudú to ani tí, ktorí  vedia pracovať s financiami efektívne a urobiť kus dobrej roboty, pričom to preukázali  už v predchádzajúcom období. Prepáčte kolegovia, ktorí tvoríte výnimku a ste rovnako zhrození vývojom. Myslím, že sa netreba ďalej špárať v tom, prečo je tomu v našej krajine tak. Udalosti na národnej úrovni už ukázali, čo sa cení a následne oceňuje, je v tomto prípade jedno, či sú to nezaslúžené postupy formou výložiek, alebo získanie stoličiek bez zázemia odbornosti, či reálnej schopnosti zastávať dané "stoličkové" miesto.

Takže v tejto maskárskej čakačke je stále hluchota. Resp. šumy... Keďže so šumami mám svoje skúsenosti a narobili riadnu paseku v území, v ktorom pôsobím, tak ani tomuto prírodnému javu nebudem prikladať svoju pozornosť, i keď milujem vánok, a teplý vietor ako prírodný živel.

Proste ani o tomto som písať nechcela, hoci úprimne sa snažím v sebe objavovať nové a nové podnety a motivovať sa pre prácu v území... Nostalgicky.  Tak ako kedysi.

Pravým dôvodom písania tohto blogového príspevku je moja snaha  zaznamenať si touto formou, čo všetko sa mi podarilo. Spolu s tým, ktorí si cenia pravý opak vyššie popísaného. Mnohí to poznáte, také poďakovanie vesmíru, či samej sebe za to, že v marazme môjho pôvodného odborného sveta sa len tak neflákam.

Tak som sa zamyslela... a zistila, že nebolo toho málo. Samozrejme i v uviaznutom svete našej masky vykonávam svoje funkčné povinnosti. Blížia sa voľby do orgánov. Možno ten nový vietor do plachiet, ktorý očakávame nebude severákom. Tiež komunikácia s kolegami odborného sveta, ktorí majú nádej, že sa všetko naštartuje a vráti do starých koľají ma takpovediac ešte drží v odbore. Ale nie, nič sa nemôže už udiať tak, ako bolo predtým. Nadšenie a energia, či vášeň z práce, ktorú som vnímala ako poslanie týmto časom zhasína a občasne zabliká. A občas prebleskne ešte zotrvačnosťou zvýšený záujem ako to aktuálne vyzerá na národnej úrovni a či sa ľady pohli. Skoro ako na prístrojoch v našom zdravotníctve. V prípade MASky mám skutočne pocit zastavenia času... TU a TERAZ. Ibaže akosi podvedome, či intuitívne ale najmä dlhodobo cítim, že toto TU a toto TERAZ nie je to pravé orechové...

A preto svoju pozornosť venujem aktivitám, ktoré vo mne vyvolávajú povestné šteklenie v žalúdku. Aktivity, ktoré mi dávajú nový rozmer, nový zmysel, nové pozeranie na svet, nových priateľov, nové skúsenosti, inú komunikáciu, rýchlu spätnú väzbu. Povzbudenie celkom cudzích ľudí. Nezištnú pomoc, i keď nie je vždy žiadaná. Proste tieto podnety mi dávajú krídla, schopnosť tvoriť, byť nadčasová. A ČAS?,... čas je ten, ktorý v tomto novom príbehu plynie naopak až príliš rýchlo. Deň za dňom, krok po kroku sa učím nové veci. Poznávam inú stránku sveta, mnohí starší ju zaznávajú (kedysi i JA) a tou je online svet. Ten je pre mňa ako prázdny hárok papiera, ktorý čaká na nové nápady, myšlienky, nové posuny. A áno ... je to náročné podchytiť opäť tých, ktorí na tejto ceste budú opäť dôverovať, kráčať s Vami, za Vami, či popri Vás, nové zástupy. Čaká nás dlhá, ale slobodná a kreatívna cesta, kde nebudeme uviaznutí v čase a v pravidlách, ktoré nedávajú zmysel, len pocit strachu, zviazanosti, aby som niekam neubehla, aby som možno vzdala. A tak stále v kontexte mojej schopnosti prepájať, ktorá sa časom ešte vyšperkovala a vyostrila viem, že i svet, v ktorom sa ocitla MASka (či masky)... má ešte istý, možno malý, ale predsa len zmysel. Tým významom je mnou častokrát spomínaný synergický efekt. Už len musím čakať ako v MATRIXE, kde sa prebudia ostatní hrdinovia územia i celého Slovenska a pochopia vyšší zmysel všetkého, čo sa okolo nás deje. (Aha) Skúste sa inšpirovať nami, či rovno pridajte sa k nám na www.kreativnaeuroskola.eu